Ráno vstal Jeremaine veľmi skoro. Bol pripravený na to že stráviť s Murrayom cely deň. Pre istotu mu doniesol nejaké pitie pretože tamtá strava sa nedala nazvať jedlom. Cestou dolu schodmi zbadal Janet.

-Janet ty nespíš? Je ešte malo hodín. Chod si ľahnúť.

Ona len pokrútila hlavou. Jeremaine si k nej sadol a povedal.

-Janet. Pozri. Ja sa ho to musím opýtať. Musím to zistiť.

-A čo ak klame?

Opýtala sa Janet.

-Nie.

-Michael mu verí.

-Vlastne on vie ako to bolo ale je mŕtvy , tak nám to asi neprezradí.

 Pousmial sa.

-Pozri. Ja chcem aby sme konečne zistili kto to je , a aby si zaslúži to, čo mu patri.

-Dobre ale ja mu neverím.

 Povedala janet a šla do izby.

Jeremaine si len vzdychol a šiel dole k autu. Pred ich domom stalo par paparazzov a Jeremain im chcel odpovedať aspoň na jednu otázku a tak vyšiel von. Nasadil si okuliare proti bleskom a stal tam ako socha.

-Pán jeremaine kam idete?

-Na políciu.

-Načo?

-Za pánom doktorom murrayom.

-Obviňujete ho z vraždy?

-Áno samozrejme.

-A myslite si že to bolo niečo osobne alebo plán.

-Plán.

-Dobre ďakujeme.

Paparazzi sa vytratili a on nastúpil do auta.

Bola nemala zápcha na Vinture Boulevard. Práve hrali v rádiu Billie Jean.

Jeremaine vedel že tato pesnička vznikla práve tu. Vystúpil a poprechádzal sa.

Kráčal po parku. Hrali sa tam deti. Pamätal si že keď tadiaľto prvý krát prechádzali , na tomto mieste bolo stavenisko. Stala tam predtým budova ale nejaký milý človiečik hodil do okna bombu. 100 mŕtvych. Spomenul si že Michael mal vtedy asi 10 rokov a že veľmi plakal. Keď tade šli , povedal.

-Čo tu postavia?

Joseph mu odpovedal.

-Neviem. Nezaoberaj sa tým.

Michael si utrel slzy a povedal.

-Dúfam že tu raz bude niečo vhodne pre mňa.

A mal pravdu. Vždy keď tadiaľto prechádzali a Michael už bol dospelý, zastavovali sa a pozorovali hrajúce sa deti.

Ale nechápal ako sa mu mohla vybaviť myšlienka na tu Billie Jean. Hocijakú inú ale toto by si jeremain nikdy nepomyslel.

Prechádzal sa a potom si sadol na lavičku. Bolo tam jedno malé dieťatko. Černošské a malo afro. Jeremaine sa obzrel a potom sa obrátil. Jeho pohľad spočinul na chlapcovi ktorý stal vedľa neho. Sadol si k nemu a pozeral sa na neho.

-Ahoj. Povedal chlapec Jeremainovi.

-Ahoj. Povedal so smiechom Jeremain.

-Ty si brat Michaela Jacksona?

To dieťa malo možno 4 roky. On sa naň pozrel ako na zjavenie. Ako to môže vedieť?

-Áno som. Povedal.

-Ty vyšetruješ tu vraždu? Opýtalo sa dieťa.

Jeremain bol v Šoku.

-A vy viete že ujo Jackson sem chodil skoro každú nedeľu?

Malý chlapec bol veľmi bystri a Jeremain sedel nehybne na lavičke.

-No neviem. A prečo sem chodil?

Vyzvedal.

-No viete. On sem chodil za jednou ženou.

-Čože? Opýtal sa ho prekvapene.

-Akou?

-Ja neviem ako sa volala. Mala dlhé vlasy. Špicatý nos, pekne ústa a bola dosť mala.

Jeremainovi ani neprišlo na rozum, že aká by to mohla byt žena.

-A čo robili?

-Hrali sa s takými dvoma deťmi. Dvojičkami. Neviem. Poznamela chlapec a zrazu ho niekto -zavolal.

-Musím isť. Povedal a utekal preč.

Jeremain sa pozrel na hodiny. Už mal byt na polici.

Tak sa rozbehol k autu. Celu cestu premýšľal. Mal pocit že tu niečo nesedí. Stále im bránili vidieť michaelove telo a stále zdržovali. A prečo Murray začal v takej dávnej minulosti? Veď to s tým nič nemá.

Pred políciou stali paparazzi. Jeremaine sa ledva prepchal do dverí. Vnútri rozdal par autogramov a šiel hore za Murrayom.

-Tak pán Conrad ste pripravený?

-Áno. Povedal a sadol si na stoličku pri stole.

-Počujte, skôr ako začnete. Musím sa vás niečo opýtať.

-Áno? Opýtal sa ospalý Murray.

-No viete, čo ma Lisa s týmto celým?

-Nie ona. Prečo ma nenecháte dohovoriť? Ja vám to chcem povedať a potom si robte čo chcete.

-No dobre. Prepáčte. Ospravedlnil sa a začal počúvať.

-Potlesk pre Jackson 5! Zakričal niekto za mikrofónom.

Elvis vstal a tlieskal. Postavila sa aj Lisa , ale vlastne ani nevedela prečo.

Michael sa pozrel do hľadiska. Lisa tam stala a tlieskala svojimi maličkými rúčkami. Nevedel prečo, ale to dievča sa mu zdalo nejaké blízke. Nevedel ani ako sa to stalo , ale mal pocit, že sa s ňou musí zblížiť. I keď je ešte mala.

-Bolo to vynikajúce. Povedal po predstavení Elvis.

-Ďakujeme pán Presley ale Michael sa musí isť osprchovať. Povedal Joseph.

Michael na neho len zaškúlil. Ale nechal to tak a šiel do sprchy.

Lisa sa na neho pozerala, až kým nezmizol za rohom.

Elvis si ju chvíľu premeriaval a povedal.

-Lisa , tebe sa páči Michael, keď  sa na neho tak pozeráš? Zavtipkoval.

Lisa sa trosku nahnevala a začervenala sa ,ale zasmiala potom.

-Ale oci. Povedala so smiechom.

-Dobre, ja som ticho.

Zasmial sa Elvis, ale v zapätí zvážnel. Prišla Priscila. Poslednú dobu im to neklapalo. Bal sa že sa rozvedú a to by najviac nezniesla Lisa. Pretože bola zvyknutá na oboch.

Lisa sa rozbehla za Priscilou. Mama!

Priscila ju odviedla do izby.

-Môžem isť večer s ockom? Opýtala sa jej.

-Kam?

Na večeru s Jacksonovcami.

-Hej? A to ako je možné? Veď si sem ani nechcela isť.

-Ja viem mama, ale musím.

-Prečo?

-No......

-Nemusíš nič hovoriť. Páči sa ti Michael. To je  v poriadku.

-Mne sa tiež páčilo v tvojom veku veľa chlapcov. Napríklad ...

-Ocko? Opýtala sa jej Lisa.

-Áno. Ale to až neskôr. Mne sa páčili taký slávny. Ktorý už teraz nežijú vieš. Tvoj ocko sa mi začal páčiť až potom. Ale to už bola láska.

Lisa premýšľala a pochopila že jej mama ma asi pravdu.

-Ale ja Michaela neľúbim.

-Samozrejme že nie. Lisa máš predsa 7 rokov. Na to máš ešte čas.

-Ja viem. Povedala nahnevane.

-Tak môžem isť?

-No dobre ale prosím ta. Neotravuj Michaela. Ak si ta všimne sám tak dobre ale neotravuj ho. Radšej buď s otcom.

-Dobre mama. Povedala a šla sa obliecť.

-Michael už si pohni! Kričal Tito.

Michaelovi to vždy dlho trvá. Lebo on sa musí líčiť ako baba. Povedal hlasno Marlon a všetci sa začali smiať.

Michael vyšiel s vážnym výrazom von zo šatne. A ostatný sa začali šúľať od smiechu a tak sa aj on.

-No pod Michael.

-Janet! Povedal Michael keď videl Janet na chodbe.

-Mike! Idem s tebou. Môžem? Opýtala sa ho.

-No hej. Povedal ale nie s nadšením ako inokedy. Mal totiž jasnú predstavu. Ale nevedel ako to povedať Janet.

Dolu ich už čakal Elvis.

-Tak ako Michael? Môžem sa spoľahnúť? Viete ja teraz mam kopu roboty a nemám na Lisu čas. No a Lisa tak strašné chcela isť.

-Áno pán Presley, ale viete. Janet. Povedal potichu.

-Ona sa uráža strašné.

Elvis sa zasmial povedal.- To vybavím.

-No ahoj Janet. Povedal.

Janet sa hanbila.

Elvis sa zasmial a povedal jej.

-No Janet. Je tu par pekných chlapcov.

-Brad pod sem.

Zrazu prišiel pekný čierny chlapec. Jeho afro sa nedalo s Michaelovim porovnať. Mal len 14 rokov ale Michael na neho žiarlil. Ale hneď to pustil z hlavy lebo videl ako sa na neho Janet pozerala. Veľmi sa premáhal, aby sa nezasmial.

-No dobre. Tak čau Mike.

Povedala Janet a šla s Bradom.

-Vybavene. Povedal víťazoslávne Elvis.

-Ďakujem vám. Povedal so smiechom.

-Aj ja pán Michael. Mimochodom tvoja šou bola úžasná.

-Ale to predsa nie je moja šou. Ale naša.

-Michael si veľmi skromný, čo je dobre, ale nemôžeš si dokonca života nahovárať že to tvoji bratia dotiahnu tak ďaleko. Veď oni sú tam vlastne zbytoční. Ja viem že ich máš rad , ale mysli na seba.

-Dobre ja vás poslúchnem. Vy ste kráľ.

Elvis ho potľapkal po pleci, lebo videl že idú novinári.

-No dobre, ja ta opúšťam. A to s tým kráľom mi už nikdy nevrav.

-Dobre. Zasmial sa. Vyčkal kým odídu a potom šiel k dverám kde bývala Lisa. Ani nestihol zaklopať a Lisa vyšla von a narazila do neho. Nevidela ho. Jej tvar sa okamžite sfarbila do červená.

Michael sa zasmial.

-Ste pripravená slečna? Opýtal sa.

-Áno som. Povedala a celu cestu chodbou sa smiala.

Michaela tešilo že sa tak osmelila. Bola milá.